gallery/logo_oznr

OZ Naša Ratková

Náš kraj, naše srdce...

V predchádzajúcich častiach bolo naznačené, že obec žila v minulosti bohatým kultúrnym
životom. Uvedieme postupne príspevky k danej téme podľa kroník, alebo už spracovaných,
publikovaných faktov. Koncom minulého storočia však kultúrny život v obci stagnoval,
mladých, trvalo tu žijúcich, bolo málo, spoločenské podujatia boli zriedkavejšie.
V roku 1990 sa túto situáciu pokúsili zmeniť niekoľkí neorganizovaní nadšenci.
Sú to zatiaľ nepublikované spomienky a fotografie, veríme že niekoho zaujmú a tí, ktorí tam
boli účastní sa možno tiež podelia s ostatnými s dojmami a fotografiami, lebo nás technika
v ten deň zradila. Veríme, že uverejnené fotografiu, bez súhlasu účastníkov, nebudú pre
niekoho veľkou prekážkou.
Stretnutie Repišťanov 1990
Aj veľa rokov po prežití silného zážitku sa dá vrátiť niekoľkými vetami k danej
udalosti a sprostredkovať spomienky tým, ktorí nemali to šťastie zúčastniť sa podujatia.
Nakoľko podklady k stretnutiu stále existujú, nie je to také ťažké. Nadšení organizátori ho
nazvali Prvé, ale žiaľ zatiaľ bolo aj posledné.
Toto zaspomínanie by malo byť vlastne našim výkrikom zo šera, prebudiť rodákov z
pasivity, ľahostajnosti, nabádať ich, aby mali záujem mať stále k sebe blízko, aby túžili
stretávať sa a aby dedina opäť prežila niečo podobné, ako to bolo naposledy pred 28 rokmi.
Verím, že sa nájdu nasledovníci, ktorí prirodzene nadviažu na kultúrne tradície našich
predkov. Veď nemusí byť zo všetkého finančný zisk, stačí mať len radosť a potešenie
z vydareného podujatia, ktoré na chvíľu vráti obyvateľov dediny do čias, kedy tu podobných
akcií nebolo ako šafranu, do doby, kedy sa z nášho Kultúrneho domu, vybudovaného
všetkými obyvateľmi Repíšť v „Akcii Z“, ozývala celou dedinou hudba  tanečných zábav,
kultúrnych podujatí, divadelných a estrádnych predstavení a neskôr „Čajových večierkov“
mladšej generácie. Každý účastník si spomína určite na niečo iné, iné udalosti boli pre neho
dôležité a utkveli mu v pamäti. Mnohé je zabudnuté, ostali len pocity a spomienky...
Stretnutie sa dá popísať z pohľadu organizátora, alebo z pohľadu účastníka. Ja sa
pokúsim o to z pohľadu organizátorov, doložím fakty so zachovanými fotografiami na
dokreslenie atmosféry.
Myšlienka usporiadať Stretnutie sa rodila pomaly pri návštevách a stretnutiach s priateľmi
v Repištiach našich rodín: Daubnerová, Zajíčková, Beregiová, Kederová. Nebolo ľahké
kultúrnu akciu organizovať, lebo všetci sme už žili mimo Repíšť (Prievidza, Rimavská
Sobota, Košice, Revúca). Chodili sme po dedine z dom do domu, zisťovali záujem a adresy
príbuzných žijúcich mimo obce. Neboli sme prekvapení, že záujem o pripravované stretnutie
bol obrovský.
Podľa presného zoznamu rodín sme dali tlačiť pozvánky s programom a vstupenky –
modrá stužka s nápisom podujatia – Prvé stretnutie Repišťanov 1990. Rozniesli sme ich po
všetkých domoch s vysvetlením, že platia pre celú širokú rodinu, aj pre domorodcov žijúcich
mimo dediny. Počítali sme s dobrými rodinnými vzťahmi. Z kroniky obce sme zistili
najstarších občanov dediny, aby sme im kytičkou vzdali úctu, objednali sme ľudovú kapelu
bratov Baranovcov, oslovili herca Dušana Jamricha, ktorý mal dať podujatiu „šmrnc“, pri
čítaní textov z kroniky obce vo večernom programe.
Skrášlili sme Kultúrny dom, požičali krajšie stoličky, dali opraviť WC, zabezpečili
občerstvenie...
Nápad, zapojiť do akcie čo najviac ľudí z dediny. sa ukázal výborný, lebo každý oslovený bol
ochotný pomôcť. Uvediem aj niektoré mená podľa záznamov. Brezičky a výzdoba

„Dvoršoka“ Ivan a Kamil Hirko, Ján Kováč, Bystrenský a ďalší mládenci, príprava,
prevezenie stolíkov a stoličiek z Ratkovej Gita, Táňa, Slavo a mnohé ochotné prázdninujúce
deti v dedine, suroviny do stánku, stánok, víno, káva... Igor, guláš Slavo s otcom Stanislavom
Zajíčkom a pomocníkmi Petrom, Karolom a Ondrejom Nemogom, výzdoba sály aj Helena
a Iveta Nemogové, Iveta Hirková, kultúrny program Vierka a Gita / Dostalové /.
Na pozvánke stojí: „Pár skalných Repišťanov, ktorí majú pocit spolupatričnosti
k našej rodnej dedine a k Vám všetkým rodákom žijúcim
ďaleko i blízko, sa rozhodlo nadviazať na naše bohaté kultúrne

tradície a zorganizovať
Prvé stretnutie Repišťanov
Dňa 7. júla 1990 s týmto programom
15.00 – Stretnutie na „DVORŠOKU“ pri guláši (so spomienkami sa môžete podeliť
s ostatnými)
20.00 – Tanečná zábava pri Gemerskej cimbalovej muzike
PS: ... a z bialé túrnišky Tä pozdraví zvon...
Návratka
Ak sa cítiš skutočne Repišťanom a prijmeš pozvanie aj na druhú časť stretnutia - Tanečnú
zábavu, pošli túto časť pozvánky najneskôr do 20. júna 1990 na jednu z adries (Slúži ako
záväzná prihláška na obsadenie miesta).
Jozef Dostal Ján Keder
Repištia 294 Repištia 269
98265 p. Ratková 98265 p. Ratková
Tvoja adresa..........................................
Počet osôb............................................

V dedine vládol v ten deň od rána čulý ruch a „Dvoršok“ bol vyzdobený brezičkami ako za
starých čias. Pripravovali sa stoličky pre hostí, mikrofón pre rečníkov, kytice zo záhradiek pre
seniorov, čistili sa zemiaky do guláša, končila výzdoba sály, rozkladal stánok
s občerstvením... Cítiť bolo napätie, vzrušenie, že sa chystá niečo veľké. V mnohých dvoroch
stáli už autá s cudzími poznávacími značkami, rodiny sa tešili z návštev svojich blízkych
a hostili ich.
O 15 hodine sa na pokyn rozozvučali, vďaka Dušanovi Hirkovi, z „ Bialé túrnišky“
zvony a akcia sa začala. Úvodné slovo mal p. Mgr. Vladimír Čák, riaditeľ ZŠ a Repišťanov
pozdravil aj pán Ján Keder st. Básne predniesla Henrieta Schwarzová (vnučka Ireny a Daniela
Nemogovcov). Určené deti: Stanka a Tánička Zajíčkové, Igor a Erik Daubner, Henrieta
a Vlado Schwarzovci, Andrejka od Haviarov, odovzdali pripravené kytice seniorom
a pozdravili ich. V očiach obdarovaných sa trblietali slzy dojatia a vďačnosti, ktoré
neskrývali.
Počasie nám prialo, slniečko veselo svietilo
Po slávnostnom úvode nastala čulá vrava, pozdravovanie sa s hosťami, ktorí v dedine dlho
neboli, spomínalo sa na zašlé časy, jedol sa výborný guláš za symbolickú cenu surovín, pilo
sa pivo alebo víno, „švakanie“ sa kombinovalo so spisovnou slovenčinou. Vládla tu
neopísateľná atmosféra radosti z možnosti spoločne prežiť trochu času. Spomínam si, že
rodina Bradovková z Kanady, dala naraziť sud piva, ktoré sa čapovalo ako darček pre
účastníkov. Je ťažko odhadnúť, koľko ľudí, z blízka a vzdialenejších miest, bolo vtedy vo
Dvoršoku, ale na naše dedinské pomery to bolo veľa. Niektorí zvedavo pozerali len spoza
brezičiek, vedeli, že akcia je len pre pozvaných rodákov. Boli tam aj takí, o ktorých som ani
netušila, že majú niečo spoločné s Repištím. Oni to však vedeli, cítili, že sem patria a
pozvanie prijali.

Druhá časť podujatia bola večer tanečná zábava v sále vyzdobeného Kultúrneho domu
– girlandy, balóniky, obrusy a vázičky na stoloch, zasadací poriadok.... Pri obsadzovaní miest
pri stoloch sme dbali na rodinné väzby, pri vstupe do sály a kontrole vstupeniek pre
pozvaných hostí pomáhal s pomocníkmi aj Štefan Kobolka (žiaľ, už nebohý zať Pavla
Pazdúra). Záujem o zábavu bol veľký a kapacita sály nepustila. Nepozvaní hostia, prejavujúci
záujem o tanečnú zábavu, museli sklamaní odchádzať.
Tu je priestor pripomenúť aj pekný zvyk Repišťanov, ktorý som si pamätala z mladosti. Ten,
kto nemohol ísť na kultúrne podujatie, prišiel finančne podporiť akciu vstupným. Pani Irena
Nemogová, ktorej práve zomrel manžel Daniel, zaplatila vstupné za celú rodinu.
Kapela bola skvelá, zábava výborná, ľudia slávnostne oblečení, veselí a šťastní. Úlohy
konferencierok sme sa zhostili so sestrou Vierkou, ktorá pripravila aj špeciálne vstupy:
„Tanec domorodcov“,„Tanec priateľstva“ a „Srdiečkový tanec“. Z pódia sme zábavu
aj trochu organizovali. Bolo že to smiechu, keď do stredu sály prichádzali vyvolávaní, podľa
pripravených lístočkov, vylosovaní tanečníci, ktorí si hľadali partnerky – Rómeo hľadal svoju
Júliu, Caesar svoju Kleopatru, Čert Káču, Kohútiť svoju Sliepočku... Sem tam bolo
sklamanie, keď na parket neprišla vyvolávaná partnerka. Mladší tanečníci sa viacej tešili na
Srdiečkový tanec a rezkejšie melódie, hoci pri pohľade na starších tanečníkov bolo jasné, že
z mladosti majú dobrý tanečný tréning a mladí im ťažko môžu konkurovať. Nezabudlo sa ani
na klasickú tombolu.
Ako bolo spomenuté, Dušan Jamrich (syn Pavla Jamricha) mal čítať z kroniky obce
a zabávať trochu účastníkov, ale malá nehoda po natáčaní filmu niekde v Štiavnici, mu
zabránila dosiahnuť cieľ. Jeho manželka Iveta Weissová so sestrou a švagrom pomáhali aj pri
technických prípravách a ostali ako hostia na zábave. Výborná zábava sa skončila ráno. Tí
najvytrvalejší sa na „Dvoršoku“ lúčili spoločným dojemným spevom piesne Na Kráľovej
holi...
Nespomíname si na nikoho z dediny, kto by odignoroval snahu organizátorov. V ten deň
a noc celá dedina žila, bola súdržná, čulá, veselá a spokojná.
Ráno sme slávnostné šaty vymenili za pracovné, zobrali do rúk handry, metly a vrátili všetko
do bežných koľají. Dedina v hlúčikoch ešte bilancovala, diskutujúci si vymieňali zážitky
a všetci verili, že tradícia sa zachová aj ďalšie roky.
My nadšení organizátori sme sa vtedy bez prostriedkov do toho vrhli, náklady na hudbu,
guláš, občerstvenie, výzdobu sme uhradili zo symbolického vstupného a ceny gulášu.
Účtenky aj teraz potvrdzujú, že sa nám to, bez zisku, dobre podarilo.
Na zachovaných, vyblednutých fotografiách vidieť smejúcich a baviacich sa
účastníkov stretnutia. Žiaľ mnohí z nich už snívajú svoj večný sen na konci dediny – na
cintoríne. Na fotografiách sú aj tváre mladšej generácie a detí. Tí si určite na vydarené
podujatie pamätajú a niečo od nás starších pri organizovaní odkukali. Ak sme zabudli na
niektorých ďalších pomocníkov, ospravedlňujeme sa. Vtedy sa nemyslelo na dokumentáciu....
Nie je veľa príležitostí stretávať na dedine priateľov z detstva a mladosti, hlavne tých,
ktorí žijú mimo obce. S niektorými sa nevidíme celé desaťročia, niektorých stretneme
obyčajne na sviatok Všetkých svätých len na cintoríne, keď na našich drahých zosnulých
spomíname. Mnohí, ktorí tu už nemajú domy a príbuzných, odchádzajú z cintorína priamo
domov. Škoda, lebo takéto stretnutia sú vždy príjemné a je na čo pri nich spomínať...
Som presvedčená, že príde čas, kedy odloženú a prachom zapadnutú štafetu
organizovania kultúrnych a spoločenských akcií niekto opráši a v tradícii bude pokračovať.
Verím, že bude pre koho, lebo ešte žije veľa rodákov, ktorí milujú našu rodnú dedinu Repištia
a život bez nej si nevedia ani predstaviť.
Nuž rodáci, chopte sa pochodne!

za hlavných organizátorov si trochu po 28 rokoch zaspomínala Gita

Žiaľ technika zlyhala a zachovalo sa len niekoľko záberov, ktoré ale dokresľujú spomínané
podujatie. Až má niekto doma viacej fotografií, budeme radi, ak zbierku rozšírite.
Foto:
Dovolíme si uviesť poznámku k podujatiu z knihy: Z histórie obce Repištia, Roveň Rožňava,
2002, Gallo Ján, s. 101:
„ Oblasť kultúry v histórii obce Repištia by azda zaslnila, keby sme nespomenuli stretnutie
rodákov- krajanov v roku 1991 / preklep- bolo to 1990 / v priestoroch historického
„dvoršoka“ v Repištiach. Boli to milé, dojímavé chvíle. Vyslovujeme aj v tejto publikácii
dobré, vďačné slová všetkým obetavým organizátorom tejto siesty. Prajeme si, aby neostalo
jediným stretnutím v našej histórii.“


Stretnutie Repišťanov 1990

Aj veľa rokov po prežití silného zážitku sa dá vrátiť niekoľkými vetami k danej udalosti
a sprostredkovať spomienky tým, ktorí nemali to šťastie zúčastniť sa podujatia. Nakoľko
podklady k stretnutiu stále existujú, nie je to také ťažké. Nadšení organizátori ho nazvali Prvé, ale
žiaľ zatiaľ bolo aj posledné.
Toto zaspomínanie by malo byť vlastne našim výkrikom zo šera, prebudiť rodákov z
pasivity, ľahostajnosti, nabádať ich, aby mali záujem mať stále k sebe blízko, aby túžili stretávať
sa a aby dedina opäť prežila niečo podobné, ako to bolo naposledy pred 24 rokmi. Verím, že sa
nájdu nasledovníci, ktorí prirodzene nadviažu na kultúrne tradície našich predkov. Veď nemusí
byť zo všetkého finančný zisk, stačí mať len radosť a potešenie z vydareného podujatia, ktoré na
chvíľu vráti obyvateľov dediny do čias, kedy tu podobných akcií nebolo ako šafranu, do doby,
kedy sa z nášho Kultúrneho domu, vybudovaného všetkými obyvateľmi Repíšť v „Akcii Z“,
ozývala celou dedinou hudba tanečných zábav, kultúrnych podujatí, divadelných a estrádnych
predstavení a neskôr „Čajových večierkov“ mladšej generácie. Každý účastník si spomína určite
na niečo iné, iné udalosti boli pre neho dôležité a utkveli mu v pamäti. Mnohé je zabudnuté, ostali
len pocity a spomienky...
Stretnutie sa dá popísať z pohľadu organizátora, alebo z pohľadu účastníka. Ja sa pokúsim
o to z pohľadu organizátorov, doložím fakty so zachovanými fotografiami na dokreslenie
atmosféry.
Myšlienka usporiadať Stretnutie sa rodila pomaly pri návštevách a stretnutiach s priateľmi
v Repištiach našich rodín: Daubnerová, Zajíčková, Beregiová, Kederová. Nebolo ľahké kultúrnu
akciu organizovať, lebo všetci sme už žili mimo Repíšť (Prievidza, Rimavská Sobota, Košice,
Revúca). Chodili sme po dedine z dom do domu, zisťovali záujem a adresy príbuzných žijúcich
mimo obce. Neboli sme prekvapení, že záujem o pripravované stretnutie bol obrovský.
Podľa presného zoznamu rodín sme dali tlačiť pozvánky s programom a vstupenky –
modrá stužka s nápisom podujatia – Prvé stretnutie Repišťanov 1990. Rozniesli sme ich po
všetkých domoch s vysvetlením, že platia pre celú širokú rodinu, aj pre domorodcov žijúcich
mimo dediny. Počítali sme s dobrými rodinnými vzťahmi. Z kroniky obce sme zistili najstarších
občanov dediny, aby sme im vzdali úctu, objednali ľudovú kapelu bratov Baranovcov, oslovili
herca Dušana Jamricha, aby dal podujatiu „šmrnc“ pri čítaní textov z kroniky obce vo večernom
programe.
Skrášlili sme Kultúrny dom, požičali krajšie stoličky, dali opraviť WC, zabezpečili občerstvenie..
Nápad zapojiť do organizácie čo najviac ľudí z dediny sa ukázal výborný, lebo každý oslovený
bol ochotný pomôcť. Uvediem aj niektoré mená podľa záznamov. Brezičky a výzdoba Dvoršoka
Ivan a Kamil Hirko, Ján Kováč, Bystrenský a ďalší mládenci, príprava, prevezenie stolíkov
a stoličiek z Ratkovej Gita, Táňa, Slavo a mnohé ochotné prázdninujúce deti v dedine, suroviny
do stánku, stánok, víno, káva... Igor, guláš Slavo s otcom Stanislavom Zajíčkom a pomocníkmi
Petrom, Karolom a Ondrejom Nemogom, výzdoba sály aj Helena a Iveta Nemogové, Iveta
Hirková, kultúrny program Vierka a Gita /Dostalové/.
Na pozvánke stojí: „Pár skalných Repišťanov, ktorí majú pocit spolupatričnosti
k našej rodnej dedine a k Vám všetkým rodákom žijúcim
ďaleko i blízko, sa rozhodlo nadviazať na naše bohaté kultúrne

tradície a zorganizovať
Prvé stretnutie Repišťanov
Dňa 7. júla 1990 s týmto programom
15.00 – Stretnutie na „DVORŠOKU“ pri guláši (so spomienkami sa môžete podeliť s ostatnými)
20.00 – Tanečná zábava pri Gemerskej cimbalovej muzike

PS: ... a z bialé túrnišky Tä pozdraví zvon...