gallery/logo_oznr

OZ Naša Ratková

Náš kraj, naše srdce...

Vzťah k domovu sa dá vyjadriť rôznymi formami. Básnik zloží a recituje báseň, textár
skomponuje citlivú pieseň, maliar namaľuje obraz tak, ako mu štetec vedie srdce. Umelci to
majú ľahšie – majú talent! Obyčajný smrteľník, ktorý nedostal takýto umelecký dar do
vienka, ale má svoj domov úprimne rád, vie vyjadriť svoj vzťah jednoducho – hoci
niekoľkými obyčajnými vetami.
Do rúk sa mi dostal zošit – Domáce úlohy zo slovenského jazyka Júliusa Pazdúra, žiaka II.
ročníka Štátnej slovenskej priemyselnej školy v Prešove z roku 1942 – 43. Tento vyblednutý
modrý zošit opatrovala, ako oko v hlave, jeho sestra Margita Dostalová, rod. Pazdúrová vyše
60 rokov. Bol pre ňu smutnou spomienkou na brata, ktorý v rozpuku síl tesne pred maturitou

náhle zomrel. Smrťou brata ostali nádeje na lepšiu budúcnosť, ťažko skúšanej rodiny,
nesplnené. Ostal len smútok a nežná spomienka na výnimočného chlapca. ktorý miloval svoje
rodisko a vyjadril to aj v slohovej práci, ktorú pán profesor ohodnotil známkou „Výborný“.
Dovolím si citovať slová autora publikácie Ratková v premenách času a spomienkach,
MULTI PRINT, s. r. o., Košice, 2013, Bobák st., Ladislav, s 112, ktorými sú uvedené biografické údaje
o menovanom:
„Zachovajme si pamiatku aj na tých, ktorým osud nedoprial splniť svoje životné sny. Nie je to
čítanie života z dlaní, ani z vrások v tvári, ktoré nemali kedy vzniknúť.“
Sme povďační autorovi za pozornosť, ktorú venoval jeho krátkemu životu a aj v písomnej
forme nám zachoval biografické fakty aj o tomto Repišťanovi.
„7. XII. 1942 Môj domov.
/Popis/
Každý človek si s láskou spomína na to miesto, na ten kraj, kde uzrel svetlo sveta a kde
prežil chvíle mladosti.
Môj domov leží v okrese Veľká Revúca, v krásnej doline, ohraničenej so všetkých strán
horami. Je to malá dedinka, Repištia, vzdialená od okresného mesta asi 25 km.
Táto malá dedinka hrá v mojom živote veľkú úlohu. Uprostred záhrad pri škole stojí tichý
biely domček. On je mojím rodiskom a teplým útulkom – domovom. Prežil som v ňom krásne
roky svojej detskej mladosti, ktoré však boli len krátky čas radostné. Keď som mal päť rokov,
otec sa rozhodol ísť do cudziny, aby mohol mňa, matku a sestru lepšie zabezpečiť.
Pamätám sa na jeho odchod, ako som plakal, akoby som cítil, že ho navždy stratím...
Odvtedy sa o nás prestal starať. Zabudol na nás. Avšak moja láska je taká veľká, že by
som vedel mu odpustiť i to najväčšie previnenie, len keby sa vrátil.
Život mojej matky bol ťažký. Aj ja som musel pracovať, pomáhať. Jej a mojím pričinením
som sa dostal na štúdie a po nich hodlám ešte usilovnejšie pracovať, aby som jej spríjemnil
posledné roky života.
Uprostred dedinky stojí škola a veža. Títo dvaja nerozluční priatelia sú naším symbolom.
Škola nás pripravuje pre život a dáva nám okrem vzdelanosti ešte mnoho iných vecí. Veža
nám ohlasuje čas do práce, čas oddychu a pobožného ticha.
Náš kraj so stanoviska poľnohospodárstva je dosť chudobný. Roľníci sa však
neúrodnosťou nedajú odstrašiť, ale svojou pilnosťou a usilovnosťou zúrodňujú ho čím ďalej
tým lepšie. Vďaka za tento pokrok patrí pánom učiteľom, ktorí majú záujem na povznesení
poľnohospodárstva. Oni sústreďujú okolo seba mládež, ktorá pekne pracuje v spolkoch,
v divadelných a vzdelávacích krúžkoch. Krásny a zdravý je život u nás na dedine.
Tu v diaľke spomínam na malú dedinku a na náš biely domček a uvedomujem si, že je
pravdivé príslovie: „Všade dobre, ale doma najlepšie“. Rád by som už bol aspoň na chvíľu
medzi svojimi milými.
Znám len jeden krásny kraj na svete – svoj domov.“ 1
Citované zo zošita – Domáce úlohy zo slovenského jazyka Júliusa Pazdúra../ rodinný archív/
Obrázok č. 1, 2, 3 - Zošit - Domáce úlohy zo slovenského jazyka Júliusa Pazdúra z roku 1942 – 43 / rodinný archív /