gallery/logo_oznr

OZ Naša Ratková

Náš kraj, naše srdce...


MUDr. Miroslav Ďurinda


Z histórie starej Ratkovej – ratkovskí richtári (I.časť)


Inštitút richtára fungoval na Slovensku od stredoveku,za feudalizmu predstavoval vzťah komunity miest a obcí voči štátnej správe a k zemepánovi(kráľovi). Richtár - judex v spoloupráci s ostatnými miestnými funkcionármi (vicerichtár-vicejudex, prísažní-senátori ) podľa daných pomerov a privilégií riadili chod mesta –obce.

Historik, ratkovský kňaz Andrej Šmal, citujem jeho vetu, napísal:

„Jeden slávny potentát sveta kolikrátkoli do nejakého mesta prišel mel obyčej doptávati se na tri P- totiž naléza li se v meste Pastor, Praetor, Praeceptor- totiž knez, rychtár a rector, návestí dávaje, že kde tito osoby spúsobne ke konání úradu svého se nalézají, že tam veci cirkevné i svetské v dobrem porádku byti musejí „.

Kto a kedy sa sa stal prvým ratkovským richtárom sa nedá zistiť, iste podstatne skôr ako r.l594, kedy bol za mestečko Ratkovú vyslaný na hrad Murán Stefanus Švec- iste richtár, k podpísaniu a prijatiu “Articul dvojctihodného bratstva gemerského“ čím sa pridala ratkovská cirkev k evanjelickému náboženstvu a. vyznania. Z roku l6l0 je známe meno arichtára Stefamus Sitár, ktorý spolupotvrdzoval cirkevnú jednotu filialných cirkví patriacich do Ratkovej s vtedajším kňazom Samuelom Severínim. Nasleduje dlhé obdobie až do r.l692 kedy sa o funkcionároch samosprávy nijaké písomné správy nevyskytujú. (Turecká okupácia a stavovské, protihabsburské povstania). Mohlo by sa niečo nájsť v archívoch rodu Drienčanských (Derencsenyovcov) Sečianských (Szechyovcov) ak sa vôbec nejaké zachovali, prípadne v stoličnej administratívnej agende tých rokov, čo je málo pravdepodobné.

V nasledujúcich rokoch - vieme, že richtári boli volení vždy na Nový rok, na obdobie jedného roka, len od r.l745 na dátumu sviatku Všetkých svätých ( bola to požiadavka od kráľovského vojska). Povedzme si, že dlhodobo v histórii mesta Ratkovej richtári plnili dôležitú úlohu v ekonomickej, spoločenskej i cirkevnej oblasti (štatutárne boli dozorcami cirkvi, vokátormi - pozývateľmi kňazov, rectorov. Požívali dôveru mešťanov, ale i zemepána. Nezabudnime, že Ratková mala i kapitána s pomocníkmi (desiatnikmi, ktorí mali na starosti nielen veci súvisiace s kráľovským vojskom, ale dbali i na poriadok, dodržiavanie predpisov, vyberanie pokút. Dozerali na trhy, jarmoky a na konci roka k rukám richtára dávali hlásenia i vyúčtovania. Poznáme mená len štyroch kapitánov mesta :Johanes Chorvát z r. l75l, Ján Korenčík z r.l752, Johanes Kováč z r. l753 a Andreas Almasi z r. l754.

Mám úctu ku každému menu, ktoré sa podarí vybrať z útrob šesťsto až dvestoročnej histórie tohto mestečka, za ktorým sa skrýva konkrétna osoba, o ktorej sa ktokoľvek z dávnej minulosti zmienil a mal pre tento počin adekvátny dôvod. Ide o drobné, vnútorné dejiny mestečka, o ktoré oficialna veda nemá záujem. Máme prehľad o ratkovských richtároch prakticky od roku l692 až po súčasnosť s určitým výpadkom (čiastočným) medzi rokmi l858 až do roku l900. Za túto záslužnu prácu patrí vďaka richtárom po rokoch l692, ktorí retrospektívne zaevidovali niektorých svojich predchodcov. Ďalej učiteľom, farárom, slúžnovskym úradníkom z obdobia konca l7. z l8. a l9. storočia, mestským notárom, ale aj kronikárom prvej polovice dvadsiateho storočia. Ak ktokoľvek z vyššie nekonkrétne menovaných pri zápise poznamenal, že to píše“ pro nemoria“ ( na pamiatku, na zapamätanie ) mám hrejivý pocit ,v ktorom si podáva ruku súčasnosť s niekým blízkým z pradávneho minula.




Ukážka časti úradného zápisu zo zasadania magistrátu mesta Ratkovej
(začiatok a koniec) z r. l786- zapísal fiškus mesta Dembely ( švabach ) „ My Richtary a cela Rada aneb Starší Poctivého Mesta Ratkove, znamo činime komukoli prináleželo vedeti a rozumeti, že pristupujíce pred nas spolunaši obivatele“...................“Datum Ratkovie die 28. Mensis Januari Anno l786 za Richtarstwy Gyurinda Jankoweho V. Richtarstwy Faluba Marcikoweho Staršiho pak Polgarstwy Černok Janka a Duda Mateje mladšiho ................“ ( archív autora M. Ď. ).



Podpis ratkovského richtára Andrea Dobisa
na latinsky písanej listine, o povolení jarmokov mesta Ratkovej z r.l756 s podpisom cisárovnej Márie Terezie –fragment. Celý latinsky dokument preložil PhDr. Jozef Orlovský.
(úplná kópia v archíve autora M. Ď.)
***
Pečatidlom mesta Ratkovej zo l6.storočia s kruhopisom SIGILLVM OPPIDI RATKO je overený záznam zo l7. februára l653 v Prothoc. Pechelianum.



Kópia záznamu
- My farniczi, mestečka Ratková, Repište, Ploska, Sucha, Articule Dustojneho Bratrstwa Confesionis Ausburske, na Gemerskej stolici povstaného, Articule tyeto Prijimame a vedle nich životy naše riditi až do našej Smrti slibujeme, Ku potvrzeni toho vlastný pečeti našeho mestečka potvrzujeme. Datum Oppido Ratko l7. Feb. An l653. (poznámka autora -ide o najstaršiu známu listinu opatrenú pečatidlom mesta Ratkovej).
 

(Literatúra u autora M. Ď.) Košice, 27.ll.20l0 Miroslav Ďurinda



 


 

Z histórie starej Ratkovej – ratkovskí richtári ( II. časť)


Vzťahy s cirkvou boli úzke a navzájom previazané.

Mesto podporovalo cirkev ekonomicky, richtári boli dozorcami cirkvi, magistrát rozhodoval o platoch farárov, rektorov aj o ďalších benefitoch i o povinnosti kňaza a rektora spolu s príslušným seniorom, bol pozývateľom na upráznené miesta ( vokátor).

Nie je možno z titulu úspornosti textu vymenovávať všetkých ratkovských richtárov,zmienim sa len o tých,ktorých meno sa zachovalo v súvislostiach s tým, že sa zaslúžili o niečo, čo naši predkovia považovali za dôležité z pohľadu aktuálneho hodnotenia tej, ktorej časovej periody. Mnohí richtári pôsobili vo viacerých funkčných obdobiach opakovane.

Ukážka (fragment) z registrácie mien ratkovských richtárov a vicerichtárov z pera historika Ondreja Šmála (1705- 1766) a kňaza Fridricha Koroniho ( Coroni) z rokov 1795 až 1813. Kópia z archívu autora M.Ď.
 



 

Zaslúžili sa o : Znovuvýbudovanie zničeného chrámu po požiari v roku l692- Mikuláš Martin r. l693, Dobis Janko starší r. l695,Sucháč Palko r. l703, Paulus Havaš- r. l704, Klincko Andráš- založenie nového cintorína r.l707, Faluba Andrik – obnovenie chádzika v novom cintoríne r.l7l0. Sivák Ďurik a Michal Benko- za vybudovanie mestského domu pre „oficiera“ r. l740, Andreas Havaš –pristavený ku kostolu drevený chádzik r. l745,Andreas Havaš – výstavba mestskej pivnice r.l748,Sivák Jánoš starší- zaobstaranie zvonov r.l748,Michael Bonko-kazatelnica do v kostola r.l752,Andreas Dobis- získanie jarmokov r.l757, Dobis Andráš- mestský dom z pevných kamenných múrov r.l754. Georg Hrvol-vybudovanie novej školy namiesto starej z roku l725 – r.l767 , Johan Kvatšan –vybudovanie jatky namiesto starej r. l769, Georg Faluba-vybudovanie krčmy r. l772, Martin Dobis – postavenie stodoly na Próži r.l782, Martin Dobis- magazín nad pivnicou r.l784, Joan Ďurinda-výstavba novej veže r.l786,Joan Ďurinda- výstavba domu pre mestského barbiera (holiča) a nový dom pre notára Dendeliho r. l789,Joan Ďurinda- vybudovanie mlyna na Próží r.l790, Martinus Ďurinda- drevený mlyn na Próži prebudovaný na murovaný r. l798, Andráš Ďurinda- vybudovanie kamenného múru okolo fary r. , Andráš Fakla – zaobstaranie zvonov r. l8l3,Andreas Fakla – rekonštrukcia mlyna na Próži r. l8l5, Fakla Janko- zaobstaranie striekačky („síkalky“) r. l8l8, Daniel Almassy –vybudovanie stodoly nad pivovarom pre cisárske vojsko, keď v Ratkovej“kvartírovalo“ r.l820, Daniel Almassy starší- vybudovnie murovanej ohrady okolo stodoly a priľahlého pozemku r.l82l, Daniel Fakla-položené základy novej poschodovej školy 4. mája r.l823, Dobisz Samuel-vybudovanie magazínu v Mestskom dvore k uskladneniu ovsa a žita pre cisárske vojsko r.l826.Po katastrofickom požiari r.l827 úsilie richtárov,magistrátu ako aj všetkých obyvateľov mesta bolo zamerané na znovuvybudovnie mesta, kostola, sanovaniu nesmierných materialných škôd čo trvalo dlhé roky. Výstavba budovy novej fary r.l853. V súvislosti s významom ratkovských richtárov zameral som text hlavne na detekovanie ekonomických aktivít, ktoré súviseli s rozvojom mesta od konca l7.storočia až do polovice l9.storočia. Ich účasť a úsilie boli rozsiahlejšie a obsažnejšie než som vo vymedzenom pohľade prezentoval vyššie. Pri richtárskej funkcii spoluúčasť vicerichtárov,senátorov aj staršich mesta bola samozrejmá. Popritom nedá mi nezacitovať slová historika A.Šmála, ktoré sa vzťahujú na Ratkovú: „Na Rychtáre a Vice Rychtáre doleha starosti mnoha takže ani sve hospodarstwy opatrowati nemohau jestli obecné wecy jak náleží opatrovati chtejí. Ostatni občane jako w stínu jejich odpočívají, nebo wšecky wecy Meske v swe moci mají, z nichžto však po wyplnení roku pred Staršimi Mesta náležity počet oddati povini jsau“. V ratkovskom prosperujúcom remeselníckom prostredí vznikali prajné podmienky pre etablovanie nižšieho latinského gymnázia už v l8.storočí, nachádzajú tu miesto svojho pôsobenia vzdelaní učitelia aj s literárnými ambíciami, kňazi, ktorí pestujú kultivovanú cirkevnú agendu (kronikárstvo, matrikárstvo) dávno predtým než boli matriky nariadené cisárom Jozefom II.(l780-90) ako záväzné úradné listiny, pôsobili tu rozhľadení úradníci služnovského okresu. Vznikajú nové kultúrne aktivity(čitatelské spolky, knižnica, hrajú sa divadelné predstavenia( richtár Martin Dobis ) v obrodeneckom období pestuje sa národné-slovenské povedomie (Ratkovské memorandum)– richtár Ján Klincko r.l858) nadaní žiaci (z domáceho prostredia) začínajú odchádzať na vyššie štúdia. Fungujú cechy s výbornou konkurencieschopnosťou v širokom okolí. I v takomto pohľade treba hľadať podiel účasti našich ratkovských richtárov tohoto obdobia.
 



 

Ukážka (fragment) zápisu z najstaršej matriky mesta Ratkovej z roku 1726 – 1727, sobáše- kópia zo štátneho oblastného archívu v Radvani. pozn. Pod. č. 15. november 1726 zápis:

Honestus Juvenis Johannes Ďurinda ( Gyurinda) Matthiea oppidani cerdonis ex Agneta filius, cum honesta virgine Catharina Andrea Szitar ex Sofia filia- v preklade: Vážený mladík Johannes Ďurinda mešťana Mateja kožiarskeho majstra a Agnesy syn s váženou pannou Katarínou dcérou Andreja Szitára a Sofie.

Ide o najstarších predkov autora textu M. Ďurindu z desiateho pokolenia v priamom rodokmeni. Ratkovské matriky existujú od roku 1725.

Po roku l858 nedá sa sledovať chronologická kontinuita funkčného obdobia jednotlivých richtárov, niektorí sú evidovaní v súvislosti s cechmi. prípadne náhodne z iných zdrojov .Po r. l900 existuje registrácia richtárov, starostov, komisárov, predsedov MNV a znova starostov až dodnes- toto obdobie nebolo predmetom môjho záujmu v rámci tohoto textu vo vopred ohraničenej historickej perióde.

Miroslav Ďurinda, Košice, 8.12.2010

 

 


MUDr. Miroslav Ďurinda

Z histórie starej Ratkovej (vzťahy, vplyv a účasť šľachty – feudálov)

Nepíšem historickú štúdiu o Ratkovej, opieram sa len o historické písomné pramene a jednoduchou formou sa ich snažím sprístupniť rodákom či záujemcom - súčasníkom, ktorí majú o ne záujem.

Baloghovci-Derenczényiovci (Drienčanský), šľachtický rod, patrili mu územia v Ratkovej aj v širšom okolí Gemera. Získal ich už v 11. storočí a vlastnil až do r. 1544 (menšiu časť i neskoršie). Ak by sme sa mali vyjadriť lapidárne cestou tohto rodu umiestnila sa Ratková do obrazu autentického historického rámca. Ratková sa poprvýkrát spomína pod menom Rathko v písomnej forme v donačnej listine kráľa Žigmunda Luxemburského. V donačnej listine sú enumerované osady predovšetkým v oblasti riek Turca a Blhu. (Poznámka- v inom texte podrobnejšie-MĎ) Tieto usadlosti a územia, sú predmetom tejto darovacej listiny. Už v začiatkoch dostala Ratková výsadu trhov, kde sa speňažovali, kupovali a predávali výrobky, produkty z okolitých dedín z údolí riek Blhu a Turca. Stala sa centrom okolia. Zo začiatku prevládalo poľnohospodárstvo ale obyvatelia sa už zaoberali i dolovaním železnej rudy a jej spracovávaním. Vznikali maše a hámre, diferencovali sa kováči a neskoršie i iné neagrárne remeslá - súkenníci, kožiari, čižmári, plátenníci, hrubí krajčíri. Využívala sa vodná sila Turca. Z okolitých dedín vzniká prisťahovalectvo. Derenczényiovci dávajú Ratkovej viaceré ďalšie privilégiálne práva – mohli si voliť vlastného richtára, vicerichtára a senátorov. V Drienčanoch vzniká ekonomický útvar, ktorý aktivity svojich poddaných podporoval.
S tovarmi mohli Ratkovčania chodiť na trhy, hradská dovnútra krajiny je popisovaná už od roku 1243. Ratková získala štatút mesta (oppidum) nevieme presne kedy ale určite dávno pred rokom l594 a určite v tom čase získala i vlastné pečatidlo (Sigillum oppidi Rathko). Treba však povedať, že tieto privilégia boli udelené zemepánmi a nemali charakter kráľovských výsad. Taktiež erb v kruhopise pečatidla bol so súhlasom zemepána. Ratková sa rozmáhala, vzala od Derenczényiovcov do prenájmu dve vyľudnené dediny (Forovo a Próža).Dianie v tomto období začínajú ovplyvňovať bratrícke (husitské) vojská v rokoch 1440-1462.

Po Derenczényiovcoch preberá vplyv po polovici 16. storočia šľachtický rod Sečianských (Széchyovci).
Bol to rod vysoko postavených krajinských hodnostárov, pre Ratkovú veľmi priaznivo naklonených. Ich vplyv bol vysoko hodnotený nielen mestečkom ale i cirkvou. Juraj Séči i jeho manželka Mária Homonnay – Drugeth, hlavne po získaní Muránskeho hradu, ešte zväčšili svoj vplyv. Mária držala patronát nad svojimi ratkovskými poddanými. Dokumentuje to i pasáž historika Ila Bálinta v jeho historickom diele (Gemerská župa): „V roku 1645 pracovali ratkovskí súkenníci v stupách na Forovskej pustatine. V práci ich znepokojoval istý Žoldož Matej. Proti nemu vystúpila Mária Séčiová aby tak ochránila svojich občanov.“ Pripomeňme, že Žoldožovci patrili k nižšej šľachte a vlastnili osadu Repištia. Dopomôžme si ďalším dôkazom záujmu Séčiovcov o ratkovskú cirkev z pera ratkovského farára, cirkevného historika Ondreja Šmála: „Mezy tím sotva na techto stranách, k cirkvím evanjelickým jako y k naši Ratkovskej vetší dobročinnosti kdo dokázal, jako Welikomožná Pani na Muráni Marya Homonay, která okolo Roku 1630 y v následujícych Cirkvi této mnoho dobrého učinila, až potom Roku 1644 po dlauhotrvanlivém kríži, blahoslawne v Kristu Ježišši usnula.“
Doložme, že Séčiovci ako evanjelici podporovali rozširovanie evanjelického náboženstva u poddaných i u šľachty. V tomto období sa ďalej rozširovali remeslá, doba však bola poznačená čiastočnou tureckou okupáciou Uhorska a stavovskými protihabsburgskými povstaniami.

Po Séčiovcoch získal hrad Muráň a skoro celé územie Gemera magnátsky rod Koháriovcov.
Boli zástancami rekatolizácie so všetkými dôsledkami pre evanjelickú cirkev. Boli veľmi podnikavo založení – v tomto období v Ratkovej výrazne pokročila remeselná výroba - oni ju podporovali. V tomto období bola tiež v Ratkovej na vysokej úrovni etablovaná škola s významnými rektormi, ktorá mala charakter nižšieho gymnázia. Rod vymiera po meči, výdajom dcéry prechádzajú majetky do rúk kniežacieho rodu saského pôvodu Couburgovcov. Couburgovci vlastnili obrovské lesné komplexy i v Ratkovej, postavili tu lesnú správu, ktorá podľahla deštrukcii až minulý rok (2009)
Spomenuli sme štyri veľké šľachtické rody, ktorých vplyv na mesto Ratkovú bol nielen ekonomický (ktorý vyplýval z vlastníctva pôdy), ale i politický, ktorý vyplýval z vysokých krajinských funkcií spomínaných feudálov.
Na miestnej úrovni pôsobili a mali v Ratkovej majetky i menšie šľachticko-zemanské rody. V tejto polohe sa priamo zainteresovávali na dianí v mestečku. Spomeňme barónský rod Draškovicovcov a Rutkayovcov, rod Balczer-Galli s ich ekonomickou pomocou hlavne po požiaroch v Ratkovej v roku 1692 a 1827, kedy vlastne celé mestečko ľahlo popolom. Pomohli pri výstavbe chrámu, pri jeho vnútornom zariadení, čo boli veľmi závažné investície.
Aktuálny obraz o jednotlivých členoch šľachtických-zemanských rodín vo vzťahu k im patriacim poddaným v období korekcie mestského urbáru z roku 1773 je následovný: (čísla za menom zemepána znamenajú počet prislúchajúcich jednotlivých hláv rodín) Ignác Koháry 45, Adam Draškóczi 47, Juraj Battik 5, baron Luzseenský 19, baron Vecsey 22, Bornemisza 8, Anton Ottlik 11, Jozef Svoboda 8, Mikuláš Szatmáry 5, Juraj Tornallay 2, čiastka-dedičia rodiny Rakoczi.
Opusťme parketu histórie šľachtických rodín, nevchádzajme do detailov.Opýtajme sa ,čo po ních zostalo?
Na pozemku Draškociovského majetku oproti fare stoji iný dom. Základy pivničných múrov, kedysi „ pohľadnej“ kúrie ako ju nazval Matej Bel okolo r.l743 odpočívajú v hĺbke pozemku. Zostáva, dnes už málo funkčný mestský jarok, ktorý kedysi v 18. storočí dovolil barón Draškóczi vykopať cez svoj pozemok ratkovským remeselníkom. Neboli by mohli bez neho prežiť –za zanedbateľnú odplatu (každý rok dostával od súkenníkov jeden koberec, pokrovec). Zostali zrúcaniny plošťanského mlyna, ktorý im tiež patril. Zostalo architektonicky skvelo vyriešené ratkovské námestie po poslednom deštrukčnom požiari z r.1827. Baron Draškoczi z titulu svojej právomoci gemerského podžupana bol do tohto projektu osobne zainteresovaný. A nakoniec zostal nenápadný, skromný pomníček na ratkovskom cintoríne. Je to málo-veľa ?Dnes takáto sentencia je len úsmevná.

Po autentickej ratkovskej rodine zemanov Ratkajovcov zostala s veľkou pravdepodobnosťou len čiastočne prestavaná kúria v Ratkovej “Na brehu“–oproti stavbe starej evanjelickej školy.

Po najstaršom šľachtickom rode Derenczéniovcov nezostala v Ratkovej nijaká pamiatka. Jeden z jeho členov Imrich stal sa chorvátskym bánom a v boji proti Turkom na Krbavskom poli bol zajatý a otrávený v Turecku. V chorvátskej národnej tradícii prežíva ako slávny hrdina, bán Mirko Derenčin.

Rod Széchyovcov (Sečianských) po zmocnení sa (zradou) muránskeho hradu Františkom Vešelénim za pomoci Márie Széchyovej, dcéry Juraja Széchyho, sa z politického výslnia postupne stráca. R. 1790 z ruín muránskeho hradu odkúpili košický klampiari cínové truhly, kosti Széchyovcov aj Františka Vešeléniho vysypali a cín odviezli na plátačky do Košíc. Vysypali i kosti patrónky ratkovskej evanjelickej cirkvi a mestečka - Márii Szechyovej-Homonnajovej-Drugeth.

Rod Koháryovcov zostal v ratkovskej spomienkovej tradícii ako veľmi bohatých zámožných podnikateľov, podobne ako rod Coburgovcov. Bolo to už obdobie, kedy dochádzalo k určitej liberalizácii urbárskych povinností v tom zmysle, že mohli byť naturálne dávky a fyzické práce nahradené peniazmi.
Ešte chvíľku sa zastavme pri dedičnej čiastke rodu Rákocziovského v Ratkovej ale s tou poznámkou, že je témou pozoruhodnou a zaslúži si zvláštnu pozornosť v rámci inej témy.

Miroslav Ďurinda
Košíce,21.februára 2010



 


MUDr. Miroslav Ďurinda

Ratková – Zo starej histórie v zrkadle písomných prameňov.

Ak chceme poznať niektoré časti starej histórie našej obce-mestečka (oppidam) domnievame sa, že nie je v tom prejav vypätého staromilstva alebo bolestínstva niekoľkých nás – seniorov, ktorí si uvedomujú, že Ratková je už dávno za zenitom svojho „slnečného obdobia“ , ak sa vyjadríme v citlivej poetickej metafore. Chceme veriť, že mladšia časť generácie tu žijúcich, alebo tých, ktorí tu majú svoje korene, rovnako chce poznať ešte niečo neodkryté, čo sa stratilo zabúdaním, alebo sa o ňom ani nevedelo. Odkázaní sme na písomné pramene. Možno by sa dalo povedať , že už všetko bolo „napísané – povedané “ . Nemusí to byť však ani pravda a možno ani nie presná pravda. Ak pre pochopenie sa pozeráme z nadhľadu, môžu byť zaujímavé osoby- postavy- deje z konkrétnej doby od najstarších čias uplynulých storočí. Nezáleží na tom, čo imponuje v pozitívnom alebo negatívnom zmysle účasti aktérov, príjemným či trpkým obsahom prebehlých udalostí. Neriešime spravodlivosť dejín, ale pravdivosť histórie, kde nezáleží na tom kto bol šľachtic – zeman, učiteľ, farár, richtár, zručný- umný remeselník. Vládnuci či poddaný. V zmysle starého latinského „sine ira et studio“ – teda bez predsudkov a predpojatí.

Čo vieme? O čom nevieme? Nepochybujme o veľmi starých slovanských – slovenských usadlostiach v údolí Západného Turca. Starú organizáciu veľkomoravského obdobia postupne strieda v 11.storočí organizácia uhorského štátu. Vo všetkom ďalšom informujeme len orientačne. Uhorský kráľ Štefan I. rozdelil Uhorsko do štyridsiatich piatich komitátov a tým položil základ neskoršiemu stoličnému zriadeniu ,ktoré fungovalo s malými zmenami až do roku 1918. Treba povedať že pre oblasti Gemera niet o tomto období nijakých písomných správ. Dokonca niet nijakých písomných správ pre tento región ani do začiatku 13. storočia (do r. 1200). Povrchná zmienka letopisca Anonyma- spomína hrad Gemer (Gumur) z retrográdneho pohľadu, nie zo súvekosti doby príchodu starých Maďarov. Nám milá a blízka rieka Turiec sa prvý krát spomína až v roku 1243 v latinskej forme lokalizácie starých osád: „inter fluvios Thuroch et Ryma “ - medzi riekami Turiec a Rimava.

Kto vlastnil naše územie západného Turca? Územie patrilo prevažne šlachtickému rodu Derenczényovcov ( Drienčanských), ktorý pochádzali z rodu Balog a tento zase svoj pôvod odvodzoval od rytiera Altmana, ktorý prišiel do Uhorska za kráľa Ondreja I. v rokoch 1046- 1060. Získal tu veľké majetky. Drienčanskovci vlastnili toto územie najdlhšie – až do r. 1544 kedy z titulu konfliktu s rodinou Széchy (Sečianských) kráľ im toto územie odobral a získali ho Széchyovci, ktorí neskôr kúpou v 16.storočí získali i hradné panstvo Muráň s hradom. Neskôr pre účasť v stavovských povstaniach proti Habsburgovcom panstvo a vplyv na túto oblasť stratili a získal ho pre zásluhy v bojoch proti Turkom šľachticko- magnátsky rod Koháryovcov( 1720). Po nich toto územie rodinným zväzkom dostalo sa do vlastníctva saského kniežacieho rodu Coburgovcov. (pozn. MĎ- poslednú stavbu v Ratkovej realizovali Coburgovci v roku 1906 –išlo o budovu lesnej správy, ktorá podľahla deštrukcii až minulého roku -2009). Menšie majetky v Ratkovej, i v jej blízkom okolí vlastnili tiež menšie – šlachticko - zemanské rody, ktoré ich získali buď skôr pri rozpade hradnej sústavy( Gemer) za služby vojenského charakteru (jobagioni) alebo neskôr získali kúpou alebo rodinnými zväzkami. Nezaoberajme sa podrobnejšie mnohými významnými členmi týchto rodov, nie sú predmetom nášho záujmu z titulu témy o Ratkovej. Spomenieme niečo o nich v inom texte, v ich účasti alebo postojoch k obyvateľom Ratkovej, mestečka alebo cirkvi. Uvedomme si , že v období poslednej polovice stredoveku patrila všetka pôda a to, čo k nej prináležalo šlachticko - zemanským rodom, kráľovi, alebo cirkvi. Tento stav s menšími úpravami trval až do roku 1848 kedy bolo poddanstvo a feudálne vzťahy v Rakúsko- Uhorsku zrušené.

Miroslav Ďurinda 16.2.2010




 


MUDr. Miroslav Ďurinda

Ratková - z histórie. Zabúdaní a zabudnutí

V súdržnosti spomienok plynutím času sami sa stávame súčasťou histórie. Keď som kedysi ako chlapec listoval okolo roku 1943 v Tranovskom kalendári, stretol som sa s príspevkom od J. Palica pod hlavičkou Ratková. Išlo o krátky exkurz do dejín Ratkovej cez cirkevnú históriu. Článok ma zaujal. Zaujal ma i akoby „povzdychnutím“ autora, že Ratková by si „zaslúžila“ aby sa našiel niekto kto by napísal jej históriu. Citujem autora J. Palica... „ mohli by to urobiť moji rodáci. Brat na penzii Balco, hoci už je sedemdesiat ročný, mohol by sa chytiť do toho... a je tam i mladá sila v osobe agilného riaditeľa meštianky pána Lašána ... “ Asi v roku 1984-85 bol som v písomnom kontakte s Lašánom a mal som „akýsi návrh“ pokúsiť sa zreálniť históriu Ratkovej. Návrh bol v tom zmysle že on ako historik bude riadiť a moderovať projekt a, že my - pribral som do úvahy i Ing. Ladislava Bobáka pokúsime sa dodať časť potrebného historického materiálu. Nereagoval na túto ponuku- iste si bol vedomý ako historik úskalí takej širokej koncepcie projektu. I keď som bol s ním v písomnom kontakte nikdy sa k tomuto návrhu neprihlásil. J. Palic zomrel v r. 1948, L. Balco r. 1958 a L. Lašán v r.1994. My, seniori prežívame a táto otázka projektu nás obsadzuje i zmysluplne provokuje. Myslím nielen na seba ale i na L. Bobáka, V. Bradovku a iných s ktorými som občas v osobnom i písomnom styku.

Ale vraciam sa k názvu textu, Zabúdaní a zabudnutí.

Ondrej Šmál (Andreas Schmal) 1706 -1766,
bol evanjelickým farárom v Ratkovej a súčasne gemerským seniorom od r. 1751 do r. 1756.
Tu i zomrel. Nechcem písať jeho biografiu (to, čo poskytuje odborná literatúra pre našu tému postačuje). Spomeňme len, že je považovaný za cirkevného historika ev. a .v. cirkvi tohto obdobia. Tomuto postu zostal verný i počas pôsobenia v Ratkovej. Kvôli úplnosti a kohéznosti textu povedzme si, že napísal a vydal:
„Kratičke rozebrání pieti artikulu, kterí obyčejne v cirkvých evangelických malým dítkam nejprv predkladaní bývají“- teda za svojho pôsobenia v Ratkovej. Jeho význam je v literárno historickej činnosti v zbieraní údajov k histórii ev. cirkvi a jej predstaviteľov v Uhorsku. Jeho latinské práce nevyšli, často boli prepisované. Dva spisy „Brevis de vita superintendentum evangelicorum in Hungaria commentatio“ (kritická rozprava o živote evanjelických superintendentov v Uhorsku) a spis „Advesaria ad illustrandam historiam ecclesiasticam evangelico - hungaricam pertinentia“ (Príspevky k osvetleniu evanjelicko - uhorskej cirkevnej histórie) napísal počas svojho pôsobenia v Ratkovej. V rukopise zostal i Šmálov abecedne usporiadaný súpis literárne činných osobností z Turca.
Aký je význam A. Šmála pre Ratkovú? – ako prvý podáva dejiny ratkovskej cirkvi od začiatku jej vzniku r. 1594, poukazuje i na predhistóriu tohto obdobia v súvislosti s husitskými (bratríckymi) aktivitami nielen v Gemeri, píše o histórii ratkovského chrámu, fary, rekonštrukciách a prestavbách po prvom požiari r. 1692. Eviduje i retrográdne z pred r. 1692 všetkých kňazov účinkujúcich v Ratkovej i s ich stručnými charakteristikami, eviduje richtárov mestečka (oppidum) tiež i z pred rokov 1692 pokiaľ ich mohol rekonštruovať podľa zachovanej dokumentácie. Enumeruje učiteľov (kantorov, rektorov, školníkov) až od roku 1600. Účasť miestnych zemanov i patrónov cirkvi. Z jeho pera zostal popis užívateľov pôdy (poddanskej) z ktorej menovaní museli platiť cirkevný desiatok. Nepriamo z jeho popisu je možný i obraz aktuálneho obyvateľstva tých rokov v Ratkovej. (pozn. pripomeňme že prvé sčítanie obyvateľstva v Uhorsku bolo až za Jozefa II. v roku 1784 - 1785, i keď existovali určité stoličné evidencie a súpisy plátcov portálnej alebo urbariátnej dane). Zmieňuje sa o cirkevných budovách, stavbách, situovaní, ktoré bolo iné ako ho poznáme dnes. Z jeho konkrétnych údajov sa dá usudzovať i na iné zaujímavé konklúzie, ktoré sú nad rámec tohto textu.
Andrej Šmál je prvým skutočným historikom - kronikárom Ratkovej. Jeho meno by malo byť skvostom v galérii „ratkovských osobností“ s významom nielen miestnym - regionálnym. Bol vynikajúcim kňazom, gemerským seniorom. Hodnotenie jeho osobnosti zdôraznil jeho nástupca - Ratkovský farár, neskorší superintendent ev. a. v. cirkvi, Szinovicz. Citujem len poslednú vetu z jeho latinskej rozlúčky pri úmrtí: (Sic eternum benedikta memoria eius) – v slovenčine Nech je večne blahoslavená jeho pamäť. Zomrel v Ratkovej, nevieme kde je pochovaný, alebo predsa? ( pozn. MĎ- ale o tom možno v inom texte).

 


Oblúkom sa vraciam k názvu v úvode textu - Zabúdaní a zabudnutí. Áno. Ján Palic, ratkovský rodák (1874 – 1948), provokoval k napísaniu histórie Ratkovej. Jeho myšlienka dodnes vo mne rezonuje. Žiaľ - v reáliách nostalgického spomínania a iste i u iných, mojich generačných druhov, 80 - ročných seniorov. Spomínam okrem iných hlavne Lacka Bobáka, Vojtecha Bradovku, ktorí tiež sú v tomto zmysle aktívny v intenciách ich možností.
Ján Palic, evanjelický farár v Háji a Kochanovciach - bol absolventom teologickej fakulty v Bratislave. Ako študent tiež vypadol z rodnej Ratkovej ( zostal v spomienkach už nežijúcich našich strých rodičov ako chlapec- mladík). Už ako študent teológie bol agilný, národne ukotvený. Spolupracoval s Doc. viedenskej univerzity Dr. Pastrnekom, na dialektologickom výskume slovenských nárečí. Sprostredkovával mu ukážky nárečia gemerského ( z Ratkovej, Poproča, Jelšavy atď.). Doc. Pastrnek mu ďakuje a opakovane ho spomína v Slovenských Pohľadoch, ktoré v tom čase redigoval Jozef Škultéty. Ako integrovaná osobnosť slovensky národne orientovaná, odolával v kritickom období agresívnej maďarizácii duálneho štátu Rakúsko – Uhorska. Pred I. svetovou vojnou dostal sa do súpisu vlasti nebezpečných Slovákov – vodcov, ktorý súpis bol uskutočnení z pokynov a pre potreby ministerstva vnútra vtedajšieho Uhorska v roku 1913, 1917,1918. V roku 1918 pri vzniku I.ČSR stal sa členom slovenskej národnej rady. Napĺňalo ho kňažské povolanie, publikoval v cirkevnej tlači. Nebola mojím cieľom biografia J. Palica. Považujme ho za vzácneho človeka v hierarchii ratkovských rodákov- zabudnutého ( doma nik o ňom nevie) . Patrí mu trvalé miesto v galérii ratkovských osobností. Chcel som na túto skutočnosť poukázať z úcty k nemu a obdivu súčasne.

Poznámka: Jeho syn Vladimír (1906-1989) pokračoval v šľapajach svojho otca, ale v diplomacii. Počas celej I.ČSR a počas II. svetovej vojny na rôznych dôležitých postoch ministerstva zahraničných vecí ( Paríž, Washington). Po komunistickom prevrate r.1948, vracia sa do USA, nevediac sa zmieriť s nedemokratickými praktikami nového režimu.

Literatúra u autora:
Košice, 23. 01. 2010, Miroslav Ďurinda



 


Miroslav Ďurinda.

Ratková od najstarších čias.

/Územie v kontexte archeologických a historických poznatkov/.
Informácie, ktoré nám v skratke ponúka napr. Encyklopédia Slovenska. miestopis obcí alebo publikácia Gemer – Malohont pod heslom Ratková, azda by stačili, aby uspokojili bežné očakávania – ak nie sme viac nároční. V tejto publikácii sú základné (i keď i keď nie vždy presné údaje, rozsahom limitované). My, starí ratkovskí rodáci máme o mnohých historických ratkovských skutočnostiach obsiahlejšie poznatky. Hovoria o tom čím táto obec - mestečko kedysi žilo, viac o jeho obyvateľoch, ktorí tento život limitovali (farári, učitelia, richtári, cirkev, zemani atď.) Tieto poznatky odchádzajú s ľuďmi nenávratna. Mali by sme ich ponúknuť našim potomkom. Doplniť ich ešte z dostupných prameňov – trebárs i sprostredkovaných, ktoré môžu obsiahnuť 2 - 3 generačné premostenia. Ratkovskí potomkovia tejto kedysi úspešnej obce – mestečka – mesta v hornej časti západného regiónu Gemera v údolí západného Turca sú rozptýlení po celom Slovensku i v cudzine. Možno som náročný, možno len zodpovedne poctivý, keď sa dovolávam pozornosti tých, ktorí by mali čo-to povedať i napísať.
Roky rokúce som zbieral hľadal niečo i publikoval ako nehistorik o tomto mestečku, ktoré by si zaslúžilo lepší osud aký ho stíha dnes.

Ratková, vznik – doložené a predpokladané fakty.
Povedzme si niečo najvšeobecnejšie, čo môže zaujať intelektuála, ale i laika o histórii tejto gemerskej lokality v súvislosti s ľudskou činnosťou, aktivitami od dôb predhistorických až včerajšej minulosti. V skratke.
Toto územie nebolo nikdy ľudoprázdne. Od najstarších čias neustále obývané. Raz nemenovaným etnikom, ľudí doby kamennej – mladšej, staršej, osídlené v dobe bronzovej s označením kultúry pilinskej, bukovohorskej, kyjatickej. Neskoršie hojne osídlené v dobe železnej. Po tejto perióde prichádzajú historicky menované národy, ktoré tu prechodne zanechali svoje odtlačky / Sarmáti, kelti, Germáni, Dákovia, okrajove Rimania, Avari a bezprostredne skoro s nimi prví Slovania. Niečo neskôr Maďari. Čo je treba ako veľmi dôležité zdôrazniť: „ Žiadne klasifikované etnikum predhistorických kultúr, ale ani žiadne národy doby historickej nikdy neodišli úplne – vždy pod tlakom odchádzali len organizované bojové alebo vojenské družiny.
Zostávali slabší, starí, chorľavejší a títo s prichádzajúcimi splynuli, navzájom sa sa činnosťou a kultúrou ovplyvňovali. Obohacovali.

Priamo - dalo by sa povedať na prahu Ratkovej v 2 km vzdialenej Sáse existovalo osídlenie ľudí doby mladšej kamennej / endolit /podobne v Slizkom, Drienčanoch, v Španom Poli, Chvalovej, Skerešove,. Existencia dlhodobého osídlenia v dobe bronzovej bola hlavne v Slizkom. Sotva na skok vzdialenom Rákoši, z neolitu, ale i z doby kultúry bukovohorskej. V Rudohorí dolovali rudu Keltské kmene Ketínov.

Nakoniec pre nás Ratkovčanov veľmi dôležité nálezy veľkomoravskej keramiky v Rákoši.
A to je už slovanské osídlenie. Tu by sa už mohlo hovoriť i o možných prvých osídleniach v údolí západného Turca, možno práve v Ratkovej. Je to len indícia ale nie nelegitímna.
Maďarský historik Ila Bálint, ktorý je považovaný za najväčšieho znalca histórie Gemera v diele „Gömör Megye“ v hesle o Ratkovej píše: „Osadníci Blhu / Balogh – myslí šľachtických majiteľov tohto územia – poznámka autora – MDˇ / po polovici XIII. Storočia sa pustili do veľkorysého skultúrňovania Veľkej hory (Magna Silva) siahajúcej až po muránsku dolinu. Tu oživili mnohé osady z ktorých najväčší význam dosiahla Ratková. Stala sa strediskom celého okolia, v ktorom sa speňažovali a rozdeľovali výrobky. Dodajme, že formulácia „ oživovali „ musíme chápať, že oživovali to čo už dávno existovalo. Veď nepoužili formuláciu „zakladali „.

Ratková je nesporne staré sídlisko – možno nie sú vylúčené ani veľkomoravské súvislosti. Dátum prvej písomnej zmienky o Ratkovej z r. 1413 nič nehovorí o jej vzniku. Dôležitejší archeologický prieskum v Ratkovej chýba – možno by mohol osvetliť nálezy keramickej industrie, ktorá sa nachádzala a vykopávala pri poľných prácach na nevysokom kopci Skalka nad ľavobrežným svahom Turca, bezprostredne oproti Ratkovej – mohlo to byť i veľmi staré osídlenie aj z doby veľkomoravskej.

Miroslav Ďurinda.
Literatúra u autora.




 


I. História.

Vznik obce. Niet presných údajov kedy Ratková vznikla, Analogicky podľa vzniku ostatných obcí v okolí dá sa usudzovať, že v prvej polovici 13. storočia. Pravdepodobne ešte skôr. Prvými obyvateľmi boli Slováci, ale aj Rusíni, neskôr úplne prevládlo slovenské etnikum. Na začiatku patrila Derencsényiovcom, neskôr iným zemepánom. Vždy bola poddanským zemepanským mestečkom (oppidum) Všetky privilégia im udeľovala šľachta.
Právo ročných jarmokov dostala od cisárovnej Rakúsko – Uhorska, Márie Terézie, dňa 14. decembra 1756.
V 15. storočí túto oblasť ovládli husiti (v rokoch 1440 –1460.) v Ratkovej zanechali fortifikačné stavby ( bránka, zvyšky starého múru pri kostole ). V tom čase už kostol exitstoval, bol drevený, murovaná bola len sakristia, ktorá je do dnes najstaršou sakrálnou stavbou v Ratkovej. Husitské hnutie pripravovalo cestu k reformácii. Roku 1594 prijala ratkovská cirkev „Artikuly bratstva gemerského“ , odvtedy sa datuje existencia evanjelickej cirkvi v Ratkovej. V priebehu 16. storočia za tureckých vpádov platila Turkom daň ( 40 rokov). Rezíduum na tento vzťah pripomína dodnes symbol polmesiaca na kostolnej veži. Dvakrát úplne vyhorela roku 1692 a roku 1827. S týmito deštrukčnými udalosťami súvisí existencia kostolnej architektúry. (neogotická stavba kostola po požiari roku 1692 a štruktúra námestia po požiari roku 1827). Námestie je považované za najkrajšie zo všetkých vidieckych sídiel na Slovensku.




Fotografia, asi jedna z najstarších snímok ratkovského námestia.
V popredí tzv. "stoličný dom, ešte v pôvodnej architektúre bez prístavby neskoršieho bočného krídla.
Veža s tzv. "bránkou" z 15. storočia je husitského pôvodu..
Dlažba v predpolí námestia realizovaná v rokoch po poslednom požiari (r. 1827).
Horná časť námestia, asi od úrovne veže smerom ku fare bola dláždená hrubšími "mačacími hlavami" -
predpokladal sa stredoveký pôvod. Ľudia po skončení bohoslužieb.



Ratková sa od začiatku vyvíjala ako trhovo – obchodné centrum okolia. Poľnohospodárska výroba nemala ideálne pôdne podmienky. Blízke lokality s bohatým výskytom železných rúd, podmienili spracovanie železa. Roku 1564 pracovali v chotári tri pece a štyri hámre. Neskoršie sa obyvateľstvo zameralo na remeselnú výrobu. Boli to hlavne : súkenníci, kožiari, čižmári – obuvníci, hrubí krajčíri. Prvé súkennícke stupy boli na Forovskej pustatine už roku 1645 ďalšie v samotnej Ratkovej. Remeselníci združení v cechoch vytvorili efektívny ekonomický -sociálny potenciál pre rozvoj mestečka. Roku 1850 bolo tu 310 majstrov a 116 tovarišov. Súkennícke cechy viedli protokol od roku 1675 a mali evidovaných až 529 členov. Cechy mali vlastný poriadok. Valné zhromaždenie sa robilo vždy na Turíce, kedy sa volil cechmajster.

Na čele mestečka bol richtár / judex /, vicerichtár, senátori / prísažní /. Mestečko malo svojho kapitána podriadeného richtárovi. Richtár bol i dozorcom cirkvi. Bol volený na jeden rok . V administratívno-politickom usporiadaní Uhorska bola Ratková od 16. storočia sídlom slúžnovského úradu. Krátko po roku 1867 a od roku. 1908 až do r. 1922 bola sídlom slúžnovského okresu so štyrmi notáriátmi. Mala mestského fiškusa od konca 18. storočia už pred rokom 1827 aj lekára. Notára od r. 1850.

Po vzniku evanjelickej cirkvi mala už roku 1596 učiteľa. Prvá škola bola postavená r.1600. V18. storočí cirkevná latinská škola mala všetky znaky gymnázia. Po tejto stránke bola tiež centrom okolia. Roku 1771 mala za „učiteľovania“ Michala Coroniho 70 žiakov. V období „ obrodeneckom, matičnom“ bola ohniskom národného hnutia. Už v 40. rokoch 19. storočia sa tu hralo prvé ochotnícke divadlo. Roku 1852 bolo tu prvé predstavenie tzv. „ presťahovacieho ochotníckeho divadla „ ktoré malo byť prvým slovenským kočovným divadlom. Kulisy k nemu maľoval Peter Michal Bohúň, zakladateľ prvej slovenskej historickej maľby. V 30. rokoch bola založená knižnica neskôr ju nazvali ústrednou, keď bol pri nej založený čitateľský spolok pre celú ratkovskú dolinu.
Ratková patrila medzi iniciátorov, ktorí sa usilovali založiť Prvé slovenské gymnázium v Revúcej.Podporila aj finančne výstavbu budovy gymnázia. Odtiaľ prichádzali študenti do Ratkovej hrávať divadlá. Tieto príležitosti poskytli Martinovi Kukučínovi tému z ratkovského prostredia k napísaniu diela „Mladé letá“ Alojz Jírásek zakladateľ českého historického románu navštívil Ratkovú aby tu zbieral materiál k historickému románu „ Bratstvo“ z čias husitských aktivít v tomto prostredí.


V Ratkovej sa narodili:
Daniel
Bachát – Dumný / 1840-1906 /, farár, spisovateľ, prekladateľ.
Ľudovít
Balco /1872-1958 /, farár, náboženský spisovateľ, dramatik.
Samuel
Beláni /1822-1852 /, maliar, účastník povstania v r.1848-49.
Ladislav Augustín
Gál / 1829-1894/,farár, publicista, folklorista, národný buditeľ.
Cyril
Gallay /1854-1913 /,básnik publicista.
Daniel
Gallay /1827-1872/, notár, rodoľub, organizátor kultúrneho života v Ratkovej. Ondrej
Věkoslav
Chotváč /1819-1894/, národovec, zakladateľ knižnice r.1832.
Doc. PhDr. Ľudovít
Lašán /1909-1994/, básnik, publicista, vysokoškolský pedagóg.
Ján
Palic /1872-1948/ farár, cirkevný publicista, člen Slov. národnej rady r.1918.
Izabela
Textórisová /1866-1949/, botanička.

V Ratkovej pôsobili, študovali :
Ladislav
Bartholomeides /17541828/,historik a geograf-učiteľ na ratkovskej cirkevnej škole.
Jonatán
Čipka /1919-1961/, kaplán, básnik, prekladateľ.
Timotej Bohuslav
Nosák-Nezabudov/1818-1887/, kňaz, učiteľ, úradník, prekladateľ, jeden z najbližších spolupracovníkov Ľudovíta Štúra /1848-1849/.
Matúš
Roškovecius /1903-1608/ farár, básnik a rektor v Ratkovej.
Michal
Semian /17061766/, básnik, farár, a rektor latinskej cirkevnej škole v Ratkovej.
Ondrej
Šmál /1706-1766/ farár ,historik.
Pavel
Šramko ú1743-1818 / básnik, filológ,študoval na ratkovskej latinskej cirkevnej škole.
Michal
Szinovicz , ratkovský farár v rokoch 1767-1775 /, neskôr vysoký cirkevný hodnostár /superitendent/.
August
Šulek /1820-1890 / ratkovský farár, národný buditeľ, autor „ Ratkovského memoranda „
 


Košice 24.07.2006 MUDr. Miroslav Ďurinda